Tlačové vyjadrenie NS SR v trestnej veci Milana Š.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje nález senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vedenej predsedom Jurajom Horváthom (v minulosti právoplatne súdne trestaný za daňový únik) v trestnej veci obvineného Milana Š. za zmätočný. Ide doslova o právny a odborný nezmysel, ktorý ohrozil konanie o väzobných veciach v najzávažnejších prípadoch trestnej činnosti.
Účinný Trestný poriadok neukladá v danej právnej situácii povinnosť najvyššiemu súdu doručovať dôvody sťažnosti obvineným, zrejme preto Ústavný súd v tomto smere ani neuvádza odkaz na účinnú právnu úpravu vnútroštátneho práva. Nezanedbateľnou skutočnosťou je fakt, že obvinení evidentne poznali dôvody špeciálneho prokurátora, lebo tieto boli obsiahnuté vo verdikte Špecializovaného trestného súdu, čím bola zachovaná trestno-právna zásada rovnosti zbraní. Trestný poriadok pritom v iných situáciách uvádza vyslovene, kedy musí byť sťažnosť doručovaná procesným stranám.
Nález ústavného súdu je navyše zjavne nezrozumiteľný aj pre evidentný rozpor medzi jeho výrokom a odôvodnením, čím sa rozhodnutie Ústavného súdu ako celok stáva zmätočným.
Ide o ďalšie zo série nezmyselných rozhodnutí v citlivých kauzách u kontroverzných sudcov Horvátha, Meszároša a Kohúta, ktoré nahráva viac obvineným ako ústavnosti.

Nakoľko ide o zložitejší právny problém ponúkame Vám rozpis argumentov pre doplnenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval o porušení práva na osobnú slobodu len u obvineného Milana Š. Predmetným nálezom však ústavný súdom zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu zo 6. júna 2012, sp. zn. 3 Tost 20/2012 ako celok, ktorý sa týka viacerých obvinených. Zrušenie tohto uznesenia najvyššieho súdu podľa výroku predmetného nálezu je iba všeobecné a malo by sa týkať len obvineného Milana Š. Najmä z odôvodnenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že zrušujúca časť nálezu sa týka iba tohto obvineného a len vo vzťahu k nemu je potrebné rozhodnúť o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu z 24. mája 2012, sp. zn. Tp 42/2012. Teda dostávame sa do situácie, že odôvodnenie je v rozpore s výrokom nálezu a celé rozhodnutie ÚS je potom zmätočné.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojom náleze (podľa jeho písomného odôvodnenia) nezaoberal dôvodnosťou väzby obvineného Milana Š., teda či naozaj existujú dôvody väzby!
Iba konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby uznesením zo 6. júna 2012, sp. zn. 3 Tost 20/2012, bez dodržania ustanovení procesného charakteru, neuvádza odkaz na účinnú právnu úpravu vnútroštátneho práva. Konkrétne, že nebolo obvinenému zaslané odôvodnenie sťažnosti prokurátora na vyjadrenie, hoci dôvody sťažnosti špeciálneho prokurátora boli obsiahnuté vo verdikte Špecializovaného trestného súdu a teda obvinení ich poznali, čím bola zachovaná trestno-právna zásada rovnosti zbraní. Najvyšší súd pritom ako odvolací súd túto povinnosť v zákone uvedenú nemá, hoci pri iných procesných situáciách sa výslovne uvádza.
Vzhľadom na to po vrátení veci Ústavným súdom NS SR rozhodol o podanej sťažnosti prokurátora, ale za súčasného stavu išlo už o sťažnosť bezpredmetnú, keďže medzitým sa zmenila právna situácia. Pretože existujú ďalšie rozhodnutia o väzbe obvinených napr. uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 18. decembra 2012, sp. zn. PK-2T 43/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. januára 2012, sp. zn. 1 Tost 48/2012, ako aj s ohľadom na to, že vo veci bola podaná obžaloba a následne vec opätovne špecializovaným trestným súdom vrátená do prípravného konania. Tieto ústavný súd nechal v platnosti! Čím vznikla právne nezmyselná a logicky neriešiteľná situácia.
NS SR v čase rozhodovania o sťažnosti prokurátora (po vrátení z ÚS) nebol oprávnený rozhodnúť o prepustení obvinených na slobodu a preto vec urýchlene postúpil Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a upozornil ho na zvláštnosť terajšieho stavu, ktorý vznikol práve nálezom Ústavného súdu.
Záverom treba uviesť, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí 3Tost 23/2013 poukazoval aj na to, že ďalšie rozhodnutia o väzbe obvinených ktoré sa týkali danej veci nie je možné považovať za nadväzujúce rozhodnutia, v každom štádiu ide totiž o nové posudzovanie, či existujú dôvody väzby a či je nutné väzbu predĺžiť. Ak by aj išlo o nadväzujúce rozhodnutia, v konaní o sťažnosti nie je súd oprávnený zrušovať nadväzujúce rozhodnutia. Aj s ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd nebol oprávnený rozhodnúť o prepustení z väzby obvineného Milana Š.

Komentáre sú uzavreté.

Nasledujte ma
Facebooktwitteryoutubetumblr