VIA IURIS opäť nehovorí pravdu

Politický názor Petra Wilflinga v kauze Harabin verzus Generálna prokuratúra SR nie je právnou analýzou, ale zúfalou snahou zachrániť tento najväčší mediálny podvod z dielne najstaršieho „nového politika“ Daniela Lipšica. Potom čo VIA IURIS vedome zavádzala verejnosť, že Harabin prehral spor na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu (hlasovanie sudcov skončilo sedem nula v prospech Harabina), prichádza s ďalším odborným nezmyslom.

„Nikomu neberiem právo na názor, ale nech nehovoria o právnej analýze, lebo je to urážka všetkých čestných právnikov. Toľko neprávd na tak malom priestore som už dávno nečítal.“ uviedol predseda NS SR Štefan Harabin.

Žiaden renomovaný právnik by si nedovolil urobiť právnu analýzu prípadu bez toho, aby si prečítal podrobne spis. Rovnako spor nie je právoplatne skončený, teda vo vyspelých demokraciách sa nekomentuje.

Pán Wilfling si žiaľ neprečítal do konca ani celý rozsudok, ktorý tak úporne napáda. Zverejňujem naskenovanú stranu 17 predmetného rozsudku Okresného súdu Bratislava I.: „Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie, či došlo k nezákonnému úniku informácií zo strany odporcu, nakoľko samotným vyššie uvedeným konaním Generálneho prokurátora SR došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, odporca v konaní popieral vyhotovenie odposluchu ako aj skutočnosť, že by bol obsahom dohľadového (dozorujúceho) spisu.“

Teda všetky úvahy pána Wilflinga padajú na jednej základnej skutočnosti. Ak by pán Wilfling, alebo hociktorý predstaviteľ médií chodil na verejné pojednávanie, dozvedel by sa, že súd v predmetnom konaní vyzval Generálnu prokuratúru SR, aby predložila predmetný odposluch s drogovým dílerom, alebo jeho prepis. Súd má zo zákona právo sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, vrátane odposluchov. Nakoľko zákonný zástupca Generálnej prokuratúry SR na verejnom pojednávaní jednoznačne poprel existenciu predmetného podvrhu, ktorý priniesol do Národnej rady Slovenskej republiky Daniel Lipšic, nemohol súd nič dokazovať. Predmetný Lipšicov prepis, ktorému zvukovú podobu dali dvaja neskôr hovorcovia ministerstiev Gábor Grendel a Rudolf Ivan, je na prvý pohľad falzifikát, pretože obsahuje také právne a logické nezmysly, ktoré nie je možné považovať za omyl. Takáto chyba sa nevyskytla za posledných 20 rokov ani raz a pritom sa ročne vykoná tisíce strán záznamov z odposluchov. Daniel Lipšic sa rovnako nemohol nikdy ako minister, alebo poslanec legálne dostať k legálnemu odposluchu a ani k jeho prepisu. Musel by zneužívať svoje právomoci.
Súperiť na právnom poli s pánom Wilflingom je nemožné, lebo ho nemáte šancu presvedčiť, že zákony tohto štátu, ale aj vyspelých demokracií, vyslovene zakazujú zverejňovať odposluchy, ktoré sú v utajenom režime. „Diskutovať s ním o tom, čo, kto, kedy povedal v televízii a na základe toho robiť „právne analýzy“, to rovno môže radšej „právne analyzovať“ telenovely a seriály, lebo iba na to má.“ dodal predseda NS SR Harabin.

Iba s jedným sa dá s pánom Wilflingom súhlasiť: „Ak je ale zverejnená informácia, že v spise na Generálnej prokuratúre SR sa nachádza prepis odposluchu rozhovoru medzi Štefanom Harabinom a Bakim Sadikim, naozaj nepravdivá, Štefan Harabin si zaslúži ochranu svojich práv a primerané zadosťučinenie.“

Teda ak odporca – Generálna prokuratúra SR, opakujem, povie, že nič neexistuje, tak môžeme diskutovať čo je primerané a hlavne hovoriť o zodpovednosti politikov, ktorí túto kauzu vymysleli a zrealizovali. Môžeme porovnávať odškodnenia za chyby štátu napríklad s Veľkou Britániou, s vyspelými demokraciami, kde sú pre sudcov, bežných občanov vyplácané podstatne iné sumy. Na záver je najdôležitejšie prestať zneužívať nástroje trestného práva a spravodajské hry na umlčanie názorových oponentov.

Komentáre sú uzavreté.

Nasledujte ma
Facebooktwitteryoutubetumblr