Štefan Harabin

Milí priatelia,
27. februára 2018 vyšiel v ruskom denníku Regnum rozhovor, ktorí Vám ponúkam v ruštine, ale aj v slovenčine.

1. Nemôžeme povedať, že by Slovensko bolo najdôležitejším partnerom pre Rusko v EÚ, a to ani v období, kedy SR predsedala v Rade EÚ, intenzita bilaterálnych kontaktov bola veľmi nízka. Čo si myslíte. čo je príčinou súčasného stavu?
Hlavná príčina nízkej úrovne vzájomných vzťahov medzi RF a SR je v tom, že Slovenská republika väčšinou nevystupuje voči Ruskej federácii samostatne, ale ako súčasť Európskej únie. EÚ pritom v uzavretých zmluvách nemá zahraničnú politiku uvedenú ako výlučnú kompetenciu Únie, to znamená, že členské štáty ju majú možnosť aktívne spoluvytvárať. Únia má právomoc v súlade s ustanoveniami Zmluvy o Európskej únii vymedziť a vykonávať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky. Preambula hovorí, že sa tak má diať v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov.
Podľa môjho názoru je príčinou aj skutočnosť, že v Európskej únii Ruská federácia často ani nevie nájsť partnera, ktorý by mohol byť považovaný za rozhodujúceho. Mnohé dôležité a zásadné rozhodnutia, ktoré má EÚ vykonať sa prijímajú pravdepodobne za oceánom. Menšie a malé členské štáty Európskej únie boli v čase nástupu francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho v očakávaní, že jeho sľub, že chce diskutovať ako rovný s rovným s každou, aj tou najmenšou krajinou, bude nádejou pre tieto štáty na partnerský rešpekt a zohľadňovanie ich oprávnených záujmov. Nestalo sa tak. Je jasné, že tzv. rozhodujúce členské štáty Únie ako Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko sú akosi zvyknuté jednať z pozície svojej sily. Možno pre ne je to celkom prirodzené, ale menšie štáty z toho nie sú nadšené. O rovných partnerských vzťahoch sa hovoriť nedá.
V posledných rokoch vidíme v Európskej únii čoraz silnejšiu snahu centralizovať moc, napriek tomu, že platné zmluvy o Európskej únii (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, ktoré majú vzájomne rovnakú právnu silu) neumožňujú úradníkom v Bruseli vytvárať z tejto medzinárodnej organizácie nijaký štátny útvar. Celkom otvorené vyhlásenia niektorých politikov Únie o tom, že cieľom je vytvorenie Spojených štátov európskych a komu sa to nepáči, nech odíde radšej teraz, vyvolávajú oprávnené obavy o zachovanie ich štátnej suverenity. Navyše, z vlny utečencov pred vojnovými konfliktami do Európy, ako bola verejnosti pôvodne prezentovaná, sa dnes stala plánovaná politika násilnej islamizácie a osídľovania Európy. Oficiálni bruselskí politici otvorene vyhlasujú, že Európu treba osídliť a zmiešať s farebnými obyvateľmi z Afriky, Blízkeho východu a Ázie, pretože Európa je príliš biela. Azyl už Brusel nepovažuje za nástroj medzinárodnej ochrany osôb pred prenasledovaním, ale za nástroj trvalého osídľovania. Európa je vystrašená z nekontrolovaného toku miliónov ilegálnych migrantov a masového nárastu tej najvážnejšej kriminality, vrátane znásilnení, vrážd a teroru. Samozrejme ide o porušovanie záväzkov a pravidiel dohodnutých v zmluvách a samozrejme, že ide o priame ohrozenie suverenity členských štátov, ohrozenie ich kultúry a samotnej existencie pôvodných národov.
V tejto situácii je prirodzené, že štáty, ktoré sa nechcú podriadiť extrémnym liberálnym experimentom na národoch Európy sa snažia obnoviť stabilitu, chrániť kresťanskú morálku a podporiť nové a spravodlivé usporiadanie medzinárodných vzťahov, založené na rovnosti, úcte, spolupráci a vzájomnom rešpektovaní oprávnených záujmov partnerov. Ruská federácia neustále a napriek nepriateľským postojom EÚ a dokonca i niektorých vrcholných politikov Slovenska prejavuje a deklaruje záujem o zlepšenie našich vzájomných vzťahov. To všetko spôsobuje snahu Slovenskej republiky o obnovenie vzájomných vzťahov s Ruskou federáciou, ktorá je dnes rozhodujúcou silou zabezpečujúcou stabilitu a medzinárodný mier.
2. V súčasnosti sa v ruských médiách objavuje informácia o Slovensku prevažne spojená s predajom reverzného plynu Ukrajine, alebo s korupčnými škandálmi na Slovensku. Čo si myslíte, je možné, aby sa v SR a RF médiách objavila pozitívna informácia o našich krajinách?
Áno, vo viacerých médiách na Slovensku sa pravidelne objavujú pozitívne články o Ruskej federácii, najmä v súvislosti s novou, rozvážnou a trpezlivou mierovou zahraničnou politikou prezidenta Putina. Príkladom je aj správa v ruských médiách o postojoch predsedu parlamentu Slovenskej republiky Andreja Danka počas jeho oficiálnej návštevy Ruskej federácie v novembri minulého roku, ktoré vyjadrujú úprimný pozitívny vzťah Slovákov voči Ruskej federácii. Aj keď bol následne doma pán Danko médiami a niektorými politikmi kritizovaný, nič nezmení takto vypovedané pocity Slovákov voči Ruskej federácii a bratom Rusom. Žiaľ sily ovládajúce väčšinu médií na Slovensku sa v spolupráci s viacerými mimovládnymi organizáciami usilujú zakazovať slobodu informácií, evidovať a dokonca udávať ľudí, ktorí verejne vyjadria svoj názor v prospech Ruska. Takéto médiá nepoznajú nič iné, len opakovanie tých istých postojov, ktoré sa považujú za správne v súlade s politikou USA a EÚ voči Rusku. Slovenská spoločnosť žila mnoho rokov v presvedčení, že to, čo hovoria naši partneri na západe je pravda. Stále viac a viac sa však verejnosť stavia proti oficiálnej protiruskej propagande, vidí v Rusku novú nádej a pozitívny príklad správania sa v medzinárodných vzťahoch, vidí a podporuje stúpajúcu medzinárodnú autoritu Ruska a v kútiku duše dúfa aj v podporu Ruskej federácie proti snahám o devastáciu historických kresťanských humánnych hodnôt a zavádzaniu nezodpovedných, zvrátených morálnych, sociálnych, kultúrnych a politických experimentov na občanoch európskych štátov. V rámci prirodzeného procesu kryštalizácie postojov vo vnútri Európskej únie, ako aj vo vnútri Slovenskej spoločnosti možno očakávať na jednej strane stále viac pozitívnych a pravdivých informácií o Ruskej federácii a na druhej strane budú prezentované stále agresívnejšie a zúfalejšie nenávistné postoje tzv. „mainstreamových“ médií. Veľká časť populácie Slovenska, ktorej je sledovanie domácej a zahraničnej politiky každodennou potrebou, však vie samostatne a objektívne posudzovať prijímané informácie.
3. Rusíni – jedna z národnostných menšín, ktorá má veľa práv na Slovensku. V susednej Ukrajine, Rusíni nie sú priznanou samostatnou národnostnou menšinou. Myslíte si, že slovenské skúsenosti s Rusínmi by mohli byť prijaté aj na Ukrajine?
Slovenská republika oficiálne uznáva ako pôvodné národnostné menšiny na svojom území trinásť národnostných menšín, a to maďarskú, rómsku, rusínsku, českú, ukrajinskú, nemeckú, poľskú, moravskú, ruskú, bulharskú, chorvátsku, židovskú a srbskú. Slovensko považuje ochranu a podporu rozvoja národnostných menšín za súčasť vlastného národného kultúrneho bohatstva štátu.
Vývoj v tejto otázke však vo vzťahu k Rusínom nebol na Slovensku jednoduchý. Napriek stáročnej historickej prítomnosti Rusínov na území Slovenska sa najmä v období po roku 1950, v súlade s vtedajšou oficiálnou teóriou, že Rusíni sú len okrajovou súčasťou ukrajinského národa, realizovala ukrajinizácia Rusínov, čo priviedlo k tomu, že mnohí Rusíni sa radšej hlásili k slovenskej národnosti. Až po roku 1989 došlo k opätovnému rozdeleniu ukrajinskej národnostnej menšiny na dve samostatné etnicky a jazykovo odlišné časti. Dovolím si na tomto mieste pripomenúť, že v zmysle Ústavy Slovenskej republiky má každý právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.
Pokiaľ sa Ukrajina hlási k rešpektovaniu princípov a noriem medzinárodného práva, ktoré platia v Rade Európy a v Európskej únii, mala by v prvom rade postupovať voči všetkým občanom na svojom území rovnako. To sa týka všetkých osôb patriacich k národnostným menšinám. Také sú pravidlá.
Napriek tomu treba kriticky poznamenať, že aj v týchto otázkach, ktoré by mali byť vnímané zo strany štátov ako automatické a prirodzené, existuje množstvo politických záujmov, zneužívajúcich mnohonárodnostné zloženie štátov. V rámci medzinárodného práva existujú štátmi dohodnuté štandardy práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Tieto štandardy nie je možné porušovať. Pritom štandard je štandardom preto, aby ho nebolo možné ani znižovať, ale ani zvyšovať politickými požiadavkami a na druhej strane politickými ústupkami. Takáto nerovnováha a odklon od dohodnutého štandardu má potenciál skôr, či neskôr viesť k vážnym konfliktom. Treba otvorene povedať, že aj v Európskej únii existujú krajiny, ktoré sa nesprávajú voči všetkým svojim občanom rovnako a v súlade s medzinárodnými právnymi záväzkami, čo žiaľ Európska únia ignoruje v záujme svojich úzkych politických cieľov, napríklad voči Ruskej federácii.
V tejto otázke považujem za najdôležitejšie samotné správanie sa Rusínskej menšiny na Ukrajine vo vzťahu k štátu. Som presvedčený, že v záujme dlhodobých riešení je vhodné najskôr politicky stabilizovať celú Ukrajinu a až následne diskutovať s vládou o podmienkach zavedenia všeobecne uznávaného štandardu pre všetky národnostné menšiny.
4. Slovensko má za sebou pokojné rozdelenie s Českou republikou. Teraz, 25 rokov neskôr, čo si myslíte, bolo rozdelenie Československa odôvodnené?
Československo, ktoré vzniklo v roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska sa rýchlo stalo vysoko vyspelým priemyselným štátom, ktorý si získal v mnohých oblastiach dobré meno v zahraničí. Rovnako aj po oslobodení Červenou armádou a sčasti aj spojencami v Druhej svetovej vojne sa Československo v rámci nového svetového politického systému nestratilo a dosahovalo vynikajúce výsledky v budovaní vlastného sociálne orientovaného štátu, v technicky vyspelej výrobe, v športe, či v kultúre. Na spoločnú históriu sme právom hrdí. Po rozpade svetovej socialistickej sústavy, v situácii rastúceho vzájomného napätia bolo pravdepodobne vhodné krajiny a národy rozdeliť. Upokojili sa naše vzájomné vzťahy, naplnila sa aj túžba Slovákov po samostatnom štáte. Treba si uvedomiť, že vo vojnovom období vzniknutý Slovenský štát sa ocitol vo veľmi zlej atmosfére zásadného konfliktu v Európe a ihneď bol začlenený pod kontrolu fašistického Nemecka. Pre Slovákov v tom období nebol ani čas, ani podmienky slobodne budovať vlastnú samostatnú štátnosť. Našu samostatnosť, ktorú sme nadobudli pred 25 rokmi si treba vážiť, chrániť si ju a byť na ňu hrdý. Predstavujeme plnohodnotný subjekt medzinárodného práva, teda nezávislý, suverénny národný štát. Nezávislosť je pochopiteľne relatívna, ale z hľadiska postavenia v medzinárodnom práve sme rovnoprávni so všetkými ostatnými štátmi sveta. Máme rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodného práva.
Súčasne netreba podceňovať ani vtedajšiu snahu mocností prostredníctvom delenia krajín, vrátane krajín svetovej socialistickej sústavy a bývalého Sovietskeho zväzu, oslabovať ich pozíciu a potenciál v záujme ľahšieho ovládania zvonka. Aj dnes sme do značnej miery ovplyvňovaní a manipulovaní mocnosťami, či už v rámci Európskej únie alebo priamo. Spolupatričnosť, história, kultúra a vysoký stupeň vzájomného pozitívneho cítenia českého a slovenského národa je však v európskom meradle ojedinelý. Preto si netrúfam tvrdiť, že vo svetle prirodzeného procesu užších vzťahov medzi národmi a štátmi niekedy v budúcnosti ešte nepríde k zjednocovaniu, samozrejme v nových formách.
5. Slovenskí predstavitelia sa vyjadrujú v médiách za zrušenie ekonomických sankcií vo vzťahu k RF. Aj tak vždy podporia ich predĺženie (pri hlasovaní v EÚ). Myslíte si, že je možné obnoviť pozitívne ekonomické vzťahy medzi našimi krajinami?
Samozrejme, a je to veľmi želateľné. Ale ak chce mať Slovenská republika dobré vzťahy s Ruskou federáciou alebo aj s akoukoľvek inou krajinou sveta, nemôže proti nej aktívne zavádzať a uplatňovať hospodárske a politické sankcie. Čl. 24 Zmluvy o Európskej únii v odseku 3. hovorí, že členské štáty aktívne a bezpodmienečne podporujú zahraničnú a bezpečnostnú politiku v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú činnosť Únie v tejto oblasti. Skutočnosťou je, že štáty nemusia bezvýhradne súhlasiť so všetkým, čo Únia chce v oblasti zahraničnej politiky. Ich postup je podľa iných článkov platných zmlúv založený na rešpektovaní medzinárodného práva a na vzájomnom konsenze. Žiaden členský štát nemôže byť nútený akceptovať porušovanie medzinárodného práva ani vtedy ak je to pod hlavičkou spoločnej zahraničnej politiky EÚ. Sankcie sú porušením medzinárodného práva v prospech individuálnych cieľov niektorých mocností a tento článok sa zneužíva voči členským štátom ako poukaz na ich údajnú povinnosť podriadiť sa aj vtedy, ak nesúhlasia.
Prejavy niektorých slovenských politikov, ktorí vyjadrujú nesúhlas so sankciami, ale súčasne ich v rámci spoločného postupu Európskej únie podporia, nie je nijaká schizofrénia, ale naopak je to výraz vlastnej slabosti brániť sa tlakom silnejších krajín a politikov v pozadí EÚ. Hovorím samozrejme najmä o pôsobení USA, ktoré významne ovplyvňujú politiku Európskej únie voči Ruskej federácii. Sankcie nie sú pre Európsku úniu výhodné ani politicky, ani ekonomicky, ani z hľadiska nerešpektovania princípov medzinárodného práva. Ak sú ukladané bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, bez ohľadu na to, ako sú odôvodňované, v medzinárodných vzťahoch nemajú čo hľadať. Okrem toho, že sú v rozpore s princípmi a ustanoveniami Charty OSN a Záverečného aktu helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, sú zneužívané na získanie ekonomických výhod jedných proti druhým. Myslím si, že členské štáty netreba podceňovať, vedia v čom je podstata. Som presvedčený, že v Európe sa nájde dostatok rozumných hláv štátov na to, aby prestali uprednostňovať nadiktované nepriateľstvo pred vlastnými životnými záujmami.
6. Prednedávnom sme informovali RF verejnosť o vašom podaní, v ktorom ste obvinili vládu M. Dzurindu z pomoci pri vraždách obyvateľov Juhoslávie. Čo si od takéhoto podania sľubujete a prečo ste ho podali práve teraz a nie skôr?
Som právnik, sudca a venujem sa najmä svojej odbornosti. V politickej strane som z týchto dôvodov nikdy nebol, bol som však ministrom vo vláde SR. Už vtedy som ostro vystúpil proti návrhom niektorých členov vtedajšej vlády uznať samostatné Kosovo. Na mojich stanoviskách vtedy a dnes sa nič nezmenilo. Ako právnik samozrejme viem, že napadnutie Juhoslávie a bombardovanie Srbska bolo v hrubom rozpore s medzinárodným právom. Bola to agresia voči suverénnemu štátu. ktorej následkom bola smrť približne dvoch tisíc nevinných civilistov. Takéto trestné činy môžu byť premlčané po uplynutí 20 rokov. Svojvoľné rozhodnutie vtedajšej vlády v marci a apríli 1999 o povolení preletov vojenských lietadiel USA a NATO cez územie Slovenska by takto mohlo byť premlčané v roku 2019. Preto som už začiatkom roku 2017 iniciatívne verejne vyzval generálneho prokurátora Slovenskej republiky, aby začal trestne stíhať členov vtedajšej vlády za ich svojvoľnú a parlamentom Slovenska nikdy neschválenú spoluúčasť na vraždách srbských civilistov. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor na moju výzvu nereagoval, rozhodol som sa podať trestné oznámenie sám.
Dovoľte mi povedať, čo od tohto kroku očakávam. V prvom rade očakávam, že generálny prokurátor začne konať tak, ako mu to ukladá zákon. Očakávam, že inštitúcie štátu budú rešpektovať princípy právneho štátu a zodpovednosti každého za svoje činy. Napriek rôznym formám nátlaku na moju osobu zo strany médií, niektorých štátnych inštitúcií a politikov, som presvedčený, že týmto postupom prispievam aj k právnemu povedomiu širokej a odbornej verejnosti, k odvahe hovoriť pravdu, k prinavráteniu dôvery občanov v štátne inštitúcie a dôvery v nezávislosť súdnictva. Som presvedčený, že právny systém štátu treba dodržiavať, chrániť a aktívne ho presadzovať.

Originál článku

Link

Интервью ИА REGNUM с председателем судебной коллегии по уголовным делам Верховного суда Словацкой Республики Штефаном Гарабином. ИА REGNUM: Словакия не самая главная …..

Diskusia na Facebooku

Komentáre sú uzavreté.