Štefan Harabin

Vrátite sa ešte do čela Najvyššieho súdu?
„Nemám dôvod sa touto otázkou zaoberať. Som predsedom trestného kolégia, aj do funkcie predsedu Najvyššieho súdu som išiel prvýkrát v roku 1998 z pozície predsedu trestného kolégia, teraz som sa vrátil. Teším sa na odbornú prácu.“
Nie je ešte nejaká agenda, ktorú máte ambíciu dotiahnuť z pozície predsedu?
„Nejde o ambíciu, ide o zásady. Tie mi zostali. Keď chceme hovoriť o odpolitizovaní justície, tak zásady treba držať vždy. Či ste v pozícií predsedu súdu, súdnej rady, ministra, predsedu trestného kolégia alebo v pozícii radového sudcu. Zásady na odpolitizovanie sú jasné. To, čo som navrhoval ako minister spravodlivosti. Prechod všetkých personálnych právomocí z ministerstva spravodlivosti na Súdnu radu. Pokiaľ nebude menovanie a odvolávanie predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov v kompetencii Súdnej rady, nebude justícia nikdy nezávislá.“
Prečo ste to ako minister navrhovali, až keď ste boli rozhodnutý vrátiť sa na Najvyšší súd? To bol aj jeden z dôvodov, prečo to poslanci stopli.
„Nie, to nebol jeden z dôvodov. Politická moc sa zľakla, že by prišla o vplyv na justíciu. Politici, či praví, či ľaví, či stredoví, vždy chcú nezávislú justíciu, iba keď sú v opozícii. Keď sú pri moci, je jedno ktorí, vždy chcú justíciu ovládnuť a získať v nej vplyv.“
Platilo to aj za čias, keď ste vy boli politikom a ministrom?
„U mňa to neplatilo, pretože ja som nebol politikom a presadzoval som prechod právomocí na Súdnu radu. Takúto koncepčnú vec nie je možné pripraviť mesiac po nástupe do pozície ministra a podpredsedu vlády. Bol som v situácii, keď som dával návrh na zrušenie Špeciálneho súdu, lebo už tam začali policajné previerky a dnes to tu máme celoplošne. Už vtedy som predvídal politizáciu justície a kontrolu justície cez tajné služby som považoval za neprípustnú. Mal som veľké problémy to presadiť a nakoniec to vo vláde neprešlo. Až následne som presvedčil poslancov, aby dali návrh na Ústavný súd. Keď nastúpila ministerka Viera Petríková, nepodarilo sa jej dotiahnuť prechod personálnych právomocí na Súdnu radu. Politici si uvedomili, že stratia páky na predsedov súdov a trvá to doteraz.“
Zľakli sa asi aj vás.
„Tu nejde o Harabina. Ja som to presadzoval koncepčne, navždy. Toto tu musí byť, inak sa nedostaneme zo začarovaného kruhu, kde politici a výkonná moc budú ľahko vplývať na súdnu moc, dokonca niektorých zastrašovať. Máme aj takých sudcov, ktorí sú za funkciu ochotní pre politikov urobiť, žiaľbohu, hocičo.
Ktorí?
„Nebudem sa dotýkať konkrétnych osôb, sledujte situáciu a lokajské správanie niektorých sudcov k politikom, nemyslím len teraz, ale aj v minulosti. Za funkciu boli ochotní podporiť aj zákon o osobnej zodpovednosti sudcu svojím majetkom za spôsob rozhodovania, čo je anomália. A boli takí.“
Už pri presadzovaní justičných zmien na konci prvej vlády Roberta Fica bolo zjavné, že podpora Smeru pre vaše návrhy ochabuje a aj teraz pri voľbe sa zdá, že vás Smer nepodporuje. Pritom sami hovoria, že vaše predchádzajúce zvolenie bolo výsledkom politickej dohody.
„Kto to hovorí?“
Napríklad Mojmír Mamojka.
„Pán Mamojka evidentne klame. Nikdy to nebolo predmetom žiadnej dohody a ani nikto z politikov nepredpokladal, že pôjdem za predsedu Najvyššieho súdu. Nikdy to nebolo predmetom ani ústnych rokovaní, pokiaľ ja viem. Politických rokovaní som sa nezúčastňoval, to sa môžete opýtať pána Fica, pána Mečiara alebo pána Slotu. Pán Mamojka evidentne klame a je to smiešne, že takto klame. Možno to povedal preto, že sa chcel zapáčiť médiám, aký je dôležitý.“
Kedy ste stratili politickú podporu?
„Zoberte si výsledok hlasovania, pätnásť k nule. Dostal som podporu volených sudcov.“
Ale aj všetkých politických nominantov. Bez politickej vôle by to nebolo pätnásť k nule.
„Bola iná situácia. Sudcovia v Súdnej rade vedeli, ako som sa správal ako minister spravodlivosti. Ak by mal prejsť návrh pána Počiatka o znížení platov sudcov, tak som povedal, že by som podal demisiu. Volili ma preto, lebo vedeli, ako som sa postavil aj k tejto otázke.“
Tak ako vie Robert Fico teraz vymeniť tých, čo nehlasujú, ako si predstavuje, mohol to spraviť aj vtedy. Zjavne bol Smer uzrozumený s výsledkom voľby.
„Procesy trhania Súdnej rady sa začali až za pani Radičovej. Dovtedy člen Súdnej rady nebol nikdy spochybnený odvolaním. Potom vláda pána Fica vymenila tých Radičovej, následne to urobil pán Kiska, teraz vláda a parlament. Dovtedy bol post päťročného člena Súdnej rady nenarušený. Príde čas, keď Ústavný súd rozhodne, že člen Súdnej rady musí byť vo funkcii päť rokov a je odvolateľný, len keby spáchal trestný čin. Keby sme pripustili momentálny stav, tak potom je kedykoľvek odvolateľný aj sudca Ústavného súdu, lebo jeho post v konečnej etape vzišiel z politických nominácií a procesov.“
Pán Mamojka evidentne klame. Nikto z politikov nepredpokladal, že pôjdem za predsedu Najvyššieho súdu
Cítili ste zo strany Fica tlak na ovládnutie justície?
„Pán Fico ma pozná a poznali ma aj koaliční partneri vo vláde, že Harabin si nedá diktovať v ničom.“
Bol váš odpor proti bezpečnostným previerkam dôvodom, prečo ste tentoraz neprešli?
„To sa opýtajte politikov, mne to je jedno. Pre mňa nie je podstatná funkcia predsedu súdu. Keby som sa chcel správať lokajsky, tak by som sa k tomu nevyjadroval. Mne nikdy nikto nediktoval, ani si to politici nedovolili. Ani pán Fico, ale ani pán Mečiar. Začiatkom tohto roku na rokovaní v parlamente som predkladateľom legislatívnej úpravy bezpečnostných previerok pánovi Paškovi a pánovi Borecovi osobne povedal, že zavádzajú policajný štát a ja za žiadnych okolností na tom nebudem participovať, a to ani vtedy, keby som na druhý deň mal skončiť vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu. Okrem iných tam bola aj pani Bystrianska.“
Ako často sa stretávate s Ficom, odkedy je opäť premiérom?
„Za dva roky sme sa pri pracovných príležitostiach stretli možno štyri- či päťkrát. Priateľsky sa nestretávame nikdy, že by sme chodili na pivo alebo na koňak, alebo posedieť, porozprávať sa.
Ak bude niekto v utorok zvolený, pokúsite sa spochybniť voľbu?
„Zákon o Súdnej rade hovorí, že musí mať osemnásť členov. Súdna rada, kde je deväť politických nominantov a iba osem sudcov, to je mimoriadne vážne narúšanie rovnováhy moci a je to neústavné. Preto bolo povinnosťou pána Vanku vypísať po 1. septembri voľby na jedného zástupcu sudcov.“
Keď sa pridržíme vášho výkladu, tak výkonná aj zákonodarná moc môžu kedykoľvek znefunkčniť Súdnu radu tým, že odvolajú svojho člena.
„Samozrejme. To sú mechanizmy, ktoré politická moc proti súdnej moci neústavne uplatňuje. Štandardný postup všetkých subjektov, ktoré majú menovaciu dispozíciu, je v primeranej lehote vymenovať člena Súdnej rady, keď to neurobia, znefunkčňujú ju. Pre mňa je nepochopiteľné, že doteraz pán Vanko nevypísal voľby na deviateho člena Súdnej rady.“
Aj v roku 2009, keď ste kandidovali za šéfa Najvyššieho súdu, bola Súdna rada neúplná, chýbal predseda súdu. Prečo vám to vtedy neprekážalo?
„Ale veď to je základná povinnosť voliť predsedu. Ak nemá osemnásť členov, nie je riadne konštituovaná a nemôže konať. To som si nevymyslel ja, to sú ústavné dikcie. To nie je otázka názoru. Vychádzajme z novely ústavy. Teraz sme sa bavili o stave po septembri 2014. Predtým bola konštrukcia ôsmi volení sudcovia a jeden predseda. Nemiešajte kukuricu so pšenicou.“
Na zvolenie šéfa Najvyššieho súdu stačí väčšina, ktorá sa dá dosiahnuť bez ohľadu na to, či má rada všetkých členov.
„Pri Ústavnom súde zákonodarca jasne povedal, že je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Tu ústavodarca predpokladá, že aj keď nebude kompletná zostava súdu, tak môžu konať. Na druhej strane kvórum na uznášanie Súdnej rady je, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej členov.“
Pokúsite sa voľbu napadnúť?
„Čo ja mám s tým? Tu hrozí iná vec. Ak by sa začali bezpečnostné previerky, každý dotknutý sudca má legitímny dôvod podať sťažnosť na Ústavný súd a byť aj úspešný, že previerky začala robiť Súdna rada, ktorá nevznikla ústavne konformným spôsobom. To isté sa týka aj kandidáta, ktorý nevyhrá. Môže napadnúť víťaznú voľbu protikandidáta, že napríklad práve jemu chýbal ten jeden sudcovský hlas a preto nebol zvolený. To isté môže zvažovať aj prezident a tak víťaza nemusí vymenovať. Ja nebudem nič napádať. Ako radový sudca som povinný upozorniť na tieto veci.“
Čo vám prekáža na previerkach sudcov?
„Nehovorím to len ja, ale i predsedovia najvyšších súdov Európskej únie. V právnom štáte sudca kontroluje policajta a prokurátora, a nie naopak. Aj maďarský ústavný súd povedal, že nie je možné, aby bol bezpečnostný záujem nadriadený nad záujmom na ochranu súkromia. Nielen ochranu súkromia sudcu, ale aj jeho rodinných príslušníkov. Bezpečnostné policajné previerky sú hrubým zásahom do ústavného práva na ochranu súkromia. Keby sa začali, tak sa každý dotknutý sudca môže obrátiť na Ústavný súd. Ale nielen to. Môže žiadať aj náhradu škody. Kto to bude platiť? Vy budete potom písať, že čo tí sudcovia zase chcú a že sú nenažratí, lebo žiadajú náhradu škody. Nie, vy sa pýtajte politikov, ktorí prijímajú tieto zjavne neústavné normy, z ktorých vzniká škoda: zaplaťte to vy.“
Čo urobíte vy?
„Keď sa začnú previerky, okamžite podám žalobu proti zásahu do súkromia. Predsa ako sudca nemôžem podporovať policajný štát.“
Predpokladáte, že takto bude postupovať väčšina sudcov?
„Keď sa cítia sudcami, nebudú súhlasiť s neústavnosťou a policajným štátom. Veď aj plénum Najvyššieho súdu prijalo uznesenie, že je to neústavné.“
Vy sám previerku máte. Prečo ste si ju dali urobiť?
„Lebo som išiel do politickej funkcie. Ale nemusel som ju mať. Tu nejde o to, že by sudca nebol čistý. Ide o princíp, že sa to nesmie robiť. Ja som demonštroval, že sa nebojím, lebo som išiel do politickej funkcie.“
Prečo to nemôžete demonštrovať znova?
„Lebo už nie som v politickej funkcii.“
Stále rozhodujete o osudoch ľudí, i keď v inom postavení.
„Ak by toto mal byť motív politikov, ktorí prijali bezpečnostné previerky, prečo ich neprijali u sudcov Ústavného súdu, ktorí rušia rozhodnutia všeobecných súdov? Prečo nie sú povinné na každého štátneho tajomníka, ministra, premiéra, poslanca, prezidenta? Sudcovia rozhodujú o dôležitých veciach a vo vláde sa rozhoduje o čom? O tendroch, o miliardách a oni nepotrebujú bezpečnostné previerky? Chcú politici úprimne očistu verejného života? Najprv seba samých by mali očistiť.“
Ak budú mať politici previerky, tak vám nebudú prekážať ani pri sudcoch?
„Môžu byť, ale len pri vstupe. Nie retroaktívne, to v žiadnom prípade. Pri vstupe do sudcovského povolania orgány, ktoré sa podieľajú na tvorbe sudcovského postu, sú povinné si zistiť bezúhonnosť, čistotu, odbornú a duševnú spôsobilosť, kvalifikáciu, úroveň a charakter, to je potrebné. To by však malo platiť, aj keď niekto kandiduje za prezidenta či poslanca. Ľudia nevedia, koho volia, ale keď budú mať zoznam adeptov, z ktorých každý bude mať bezpečnostnú previerku, tak vedia, že to nie sú úplatkári.“
To by nebol policajný štát?
„Prevažná časť sudcov s tým nemá problém. Ale ide o ústavný princíp, že to musí byť dopredu, nie retroaktívne, pokiaľ má byť sudca nezávislý a nevydierateľný. Ide o to, že policajti si napríklad zhromaždia informácie, že sudca sa niekde opil, hoci nič nespáchal. Povedia mu, pozri, ty si sa vtedy takto opil a keď nerozhodneš, ako chceme, tak my to zverejníme. Nie, ak sudca niečo urobil, nech ho trestne stíhajú. Veď teraz už nepotrebujú ani súhlas Ústavného súdu. Ale nie policajné previerky. Hovoríte, že ak by sme to vyžadovali od politikov, bol by to policajný štát. Nie, ak chce ísť niekto do verejnej funkcie, aj človek, ktorý sa chce stať sudcom, musí podstúpiť riziko preverovania na začiatku, či je spôsobilý a bezúhonný. To isté by malo byť vo vzťahu k poslancom, pretože oni prijímajú zákony s dopadom na každého občana. Zákony, ktoré vás môžu aj poškodzovať. Ak sú tam poslanci, kúpiteľní, tak ich lobistické skupiny môžu ovplyvniť. A môže prezident menovať sudcov s bezpečnostnou previerkou, ak ju sám nemá? Je to v poriadku?“
Má to svoju logiku – aby sa nemohlo stať, že tajná služba bude rozhodovať o tom, kto sa stane prezidentom alebo poslancom. Právo výberu sa dáva do rúk občanom, ktorí rozhodnú vo voľbách.
„Čiže môžu zvoliť aj kriminálnika?“
Môžu.
„To je vrchol demokracie?“
Štát mal možnosť toho človeka odsúdiť a ak to neurobil, tak je nevinný. Má to byť tajná služba, kto bude rozhodovať o tom, kto zastane ktorú funkciu?
„Ak by som prijal vašu filozofiu, tak sa opäť pýtam, prečo by sudcovia mali podstupovať previerku a politici nie?“
Prečo Smer previerky presadil?
„Spýtajte sa premiéra alebo Smeru, ale aj KDH, pretože na tom participovali tiež. Na motiváciu sa spýtajte ich. Ale aj tu platí tá zásadná vec, že všetci politici chcú nezávislosť súdnej moci, keď sú v opozícii. Keď sú pri moci, chcú určitým spôsobom ovládnuť justíciu.“
Nepomohli aj vaše kroky vytvoriť spoločenskú atmosféru, vďaka ktorej môžu politici takýto zákon presadiť?
„Povedzte mi aké.“
Veľvyslanci chodili na disciplinárne konania s vašimi kritikmi, Lipšicovi ste povedali, že pôjde do basy, hajzel, o Žitňanskej ste hovorili ako o modrej gorile.
„Hovorili ste o mojom negatívnom obraze. Kto ho vytvoril? Médiá. Povedzte mi jeden negatívny skutok vo vzťahu k nezávislosti súdnej moci. Jeden akt, ktorý by som urobil proti právu.“
Výmeny v senátoch, o ktorých aj Ústavný súd povedal, že boli protiústavné.
„Keď som bol ministrom spravodlivosti, bolo mojou povinnosťou zrýchliť súdne konanie, čo som aj dokázal. To je výsledok zrušenia vojenských súdov, obnovy zrušených deviatich okresných súdov, kontrolných mechanizmov a podávania disciplinárnych návrhov predsedami súdov. Ja som v histórii ministrov ten, kto ich podal najmenej. Médiá po celý čas klamú, že som stíhal svojich kritikov. Pán Lipšic podal 69 návrhov, vezmite si, koľko ich podal pán Borec, a ešte je len dva roky vo funkcii. Ja som podal len tri, takže evidentne médiá klamali. Vyžadoval som od predsedov, aby kontrolovali spisy, každý mesiac sa pýtali, prečo veci nie sú skončené a kto nerobí, nech je disciplinárne stíhaný. A vy mne idete hovoriť o porušení zákona pri rozvrhoch práce?“
To konštatoval Ústavný súd.
„Ale aký?“
Ten, ktorý máme.
„Nemyslite si, že idem útočiť na Ústavný súd. Keď som prišiel na Najvyšší súd, bolo tu štvorročné konanie. Musel som prijať opatrenia na sfunkčnenie. Tak som doplnil sudcov, doplnil administratívu a urobil opatrenia v rozvrhu práce tak, aby sa jednotlivé veci, ktoré stáli, skončili. Všetko v súlade so zákonom. Presne tie isté opatrenia som robil, ako pán Majchrák a pán Karabín. Ako skončil disciplinárny návrh o prijatých opatreniach v rozvrhu práce? Ako? V koši. Bol som oslobodený.“
Návrh bol zamietnutý, pretože pri hlasovaní nedosiahlo plénum potrebných sedem hlasov na rozhodnutie.
„Hádam ma nejdete poučovať. Na disciplinárne konanie na Ústavnom súde platí podporne Trestný poriadok. Ak obžalobe nie je vyhovené odsúdením páchateľa, tak je obžalovaný oslobodený. Že sa používa iná terminológia, to vyplýva zo špecifického konania na Ústavnom súde. Ja som bol oslobodený, to sa opýtajte každého trestného aj ústavného právnika. Ústavný súd doposiaľ rozhoduje, žiaľbohu, jeden senát tak a iný tak. Jeden povedal, že došlo k porušeniu, ale nie zákona, lebo ja som postupoval podľa zákona, ktorý mi to umožňoval, ale ústavy. Ja som povinný dodržiavať zákon. Druhý senát zase povedal, že to bolo v poriadku aj ústavne. Takže nemôžete ani s konečnou platnosťou hovoriť, že som niečo porušil, pretože je povinnosťou Ústavného súdu, ak sú rozdielne rozhodnutia dvoch senátov, tento názor zjednotiť. Keby sa zjednotil a nerešpektoval by som výslednicu tohto zjednotenia, vtedy by ste mi mohli hovoriť, že som porušil zákon. Inak nemáte možnosť.“
Nepripúšťate teda, že vy ste svojím konaním vytvorili atmosféru, ktorá umožnila prijať politikom previerky?
„Ani milimeter. Aj preto som tŕňom v oku politikom – aj v pravom, aj v ľavom, pretože vždy trvám na nezávislosti súdnej moci. Preto nevyhovujem politikom, ale na to som hrdý. Ak by som vyhovoval, tak sa musím hanbiť. Pretože sudca, ktorý vyhovuje politikom, už nie je sudca. Moju kandidatúru na predsedu navrhlo 60 sudcov Najvyššieho súdu, jednomyseľne sudcovská rada a najväčšie stavovské združenie. Po novele ústavy, ak chcú odpolitizovať justíciu a keď oddelili predsedu Súdnej rady od predsedu Najvyššieho súdu, tak by malo predsedu voliť plénum Najvyššieho súdu. Ak chceme odpolitizovať prokuratúru, tak zhromaždenie prokurátorov Generálnej prokuratúry by malo voliť generálneho prokurátora. Policajti by mali mať inštitút nezávislého vyšetrovateľa, aby nebol závislý od politického ministra vnútra a policajného prezidenta, ktorého menuje minister. Ak chceme nezávislý Ústavný súd, tak musíme mať kritériá, že adeptom sa môže stať napríklad profesor, ale nie tridsaťročný, rýchlokvasený, ale šesťdesiatročný. Ale aj napríklad šesťdesiatročný sudca Najvyššieho súdu alebo iný odborník. Nezávislú justíciu však politici nechcú, lebo sa boja, že by nastúpila právna zodpovednosť za ich konanie. Boja sa, že ak stratia imunitu, môžu byť stíhaní. Vytvára sa negatívny obraz o sudcoch. Sudca rozhoduje spory, čiže polovica ľudí, ktorí prehrali, ho nenávidia. Pri trestných sudcoch je to ešte viac. Ak by sa robila skutočná anketa, prečo majú ľudia negatívny názor, tak by to bolo iné. Tunelovali sudcovia, privatizovali, rozkrádali?“
Kto teda robí ten negatívny obraz?
„Sledujte dianie v spoločnosti. Politici nevedia riešiť sociálnu situáciu, ľudia žijú na východe s tristo eurami, z toho sto až dvesto dávajú na lieky. Politici namiesto toho, aby to riešili, tak podsúvajú verejnosti tému s negatívnym obrazom justície. Môžu sudcovia za to, že tá alebo tá kauza sa nedostala na súd? Ktorá veľká kauza – úplatkárska, tunelárska či privatizačná – sa dostala na súd?“
A čo kauza Bonanno? S ňou majú sudcovia veľa spoločného a obraz justície určite nezlepšila.
„Keď prišiel podnet, bol som predsedom Najvyššieho súdu. V záujme absolútnej objektivity a tiež preto, aby ma niekto nepodozrieval z náklonnosti či priateľstva, alebo z toho, že chcem kolegov kryť, napísal som ministerke Žitňanskej list, že ak spáchali disciplinárny skutok, nebudem proti tomu, aby boli stíhaní. K tejto kauze sa nebudem vyjadrovať, pretože išlo o kolegov, ku ktorým som mal blízky vzťah. Pýtate sa, či je to v poriadku. Ja sa pýtam, že ak nie, či podala ministerka aspoň na jedného z tých sudcov disciplinárny návrh.“
Nepodala a médiá to kritizovali. Ale zhodneme sa, že ak si vy ako predseda súdu prehadzujete s ministerkou, kto má podať disciplinárny návrh, to nemusí ľudí zaujímať. Ich zaujíma výsledok.
„Ak mám ako sudca kauzu a ide o môjho priateľa, tak som povinný vzniesť námietku zaujatosti voči svojej osobe. Tu nejde o žiadne prehadzovanie. S týmito kolegami tu robím po celý čas, mnohí sú mi blízki.“
Robíte s viacerými kolegami a proti niektorým ste nemali problém začať disciplinárne konanie.
„Pokiaľ ide o doktora Hudáka, je môj spolužiak z právnickej fakulty, bývali sme na jednej izbe. S ním mám absolútne nadštandardný vzťah, takže som to nemohol posudzovať. S niektorými sudcami som sa v súkromí ani nestretol. Vo vzťahu k nim dokážem posúdiť, či spáchal disciplinárny delikt.“
A čo tí zvyšní traja?
„Dobre sa pýtate, máte absolútne logické myslenie. Ale keby ste študovali právo, tak viete, čo je jednočinný súbeh, čo je jeden skutok a že sa nedá oddeliť jedno od druhého. Nie je možné to odseparovať, pretože potom Hudák by vystupoval ako svedok vo vzťahu k tým ostatným a naopak.“
Vaši kritici tvrdia, že na súde vznikla atmosféra strachu, aj západné veľvyslanectvá chodili na disciplinárne konania proti vašim kritikom. Nenesiete za to zodpovednosť?
„Kto hovorí, že sa bojí. Všetci si hovoria svoj názor a nikomu sa nič nestalo. Ktorý sa bojí?“
Napríklad Stanislav Sojka, ktorý bol disciplinárne stíhaný, lebo napísal list prezidentovi.
„A ja som ho stíhal?“
Vy ste mu ako minister pozastavili výkon funkcie.
„Predseda súdu podal návrh a ja som ho analyzoval a som to urobil.“
Napísať list je závažné disciplinárne previnenie?
„Tam išlo aj o iné veci, i o prieťahy.“
O prieťahy nešlo.
„Nechcite, aby som si po takom čase presne pamätal všetky detaily – to nie je možné. Celú vec som si dal analyzovať a stotožnil som sa s návrhom, že mu výkon treba zastaviť. Ale vráťme sa k diplomatom. Viete si predstaviť, že by náš veľvyslanec v Rakúsku alebo USA chodil na disciplinárne pojednávania a strašil sudcov? Také konanie podľa môjho názoru prekračuje rámec diplomatického poverenia a naše ministerstvo zahraničných vecí z toho malo vyvodiť patričné uzávery. “
Ako ich strašili?
„Prítomnosťou, ktorá bola neštandardná. Prítomnosť veľvyslanca cudzieho štátu na súdnom pojednávaní je diplomatický akt, ktorý implicitne spochybňuje objektivitu a nestrannosť súdu v štáte, v ktorom je hosťom. Tak tomu rozumie každý diplomat a tak to posolstvo aj číta. Ak by chcel veľvyslanec mať správu o tom, ako konkrétne súdne konanie prebieha, mohol tam poslať hocikoho z ambasády, ktorý by mu podal správu. Bez toho aby svojou prítomnosťou vyjadroval nedôveru v objektivitu procesu. Veľvyslanec ako oficiálny predstaviteľ cudzieho štátu podľa môjho názoru nerešpektoval svoje postavenie hosťa a naša diplomacia mala na to reagovať. Vnímam to ako politizáciu justície.“
Západné štáty chcú ovládnuť našu justíciu?
„Je to štandardné, aby toto robili? Prečo nechodili na iné pojednávanie? Prečo nechodili na vraždy?“
Asi nemali podozrenie, že tam sa deje niečo podozrivé.
„A čo zistili? Že všetko beží štandardne. Mali si vyčkať na rozhodnutie súdu.“
Neprispel k negatívnemu obrazu justície aj zverejnený záznam vášho telefonátu s narkobarónom Bakim Sadikim?
„Budem veľmi rád, keď konečne už pustíte tú kazetu a zverejníte originál prepisu. Keď vysvetlíte, prečo rozhovor podľa zbabraného kompilátu pána Lipšica bol uskutočnený v sobotu. Prečo tam nie sú podpísaní funkcionári. Prečo sú tam začiernené riadky. Ako trestný sudca keď mám odpočúvanie, musím dostať kompletné odpočúvanie, aby policajti nemanipulovali. Preto sa pýtam, či tento zbabraný kompilát berieme vážne. Na súde s Generálnou prokuratúrou som ich vyzval, nech predložia originál spisu aj kazetu. Choďte do spisu, či ho doteraz predložili.“
Ani jeden kilometer môjho služobného vozidla nebol použitý na súkromné účely. To je všetko výplod médií
Ale tu nevedieme trestné konanie.
„Je to zbabraný kompilát pána Lipšica, pretože keď som prišiel na ministerstvo spravodlivosti, tak sme zistili, aké tu bolo šafárenie. Preto ekonomickí pracovníci podali trestné oznámenie. Lipšic si dal robiť prieskumy za 2,4 milióna korún na svoju osobu. Ja keď kúpim tento stôl ako štatutár Najvyššieho súdu, ostane aj po mojom odchode. Lipšicove prieskumy boli robené pre jeho osobu, čiže išlo o jasnú spreneveru a bál sa, že bude trestne stíhaný. Preto vyrobil tento kompilát.“
A ako presvedčil Dobroslava Trnku, ktorý potvrdil pravosť dokumentu?
„Jednoducho. Trnka sa zásadne postavil proti tomu, aby som zrušil špeciálny súd, čiže mali spoločný motív. A tak isto nechcel ako bývalý vojak, aby sa zrušili vojenské súdy. Ale hlavne išlo o špeciálny súd a špeciálnu prokuratúru.“
Ale nebolo vo vašej kompetencii o tom rozhodnúť.
„Veď mi to takto vracali.“
Čiže to bola čistá pomstychtivosť.
„Samozrejme. Keby existoval originál spisu, prečo by ho nepredložil?“
Čiže klamal a mal by ako prokurátor okamžite skončiť.
„Prokurátor, ktorý klame, má dispozíciu vykonávať prokurátorské povolanie? Ja som podal trestné oznámenie. Nielenže som povedal, že klame, ja som povedal, že to je páchanie trestnej činnosti.“
A Jaromír Čižnár v tom prečo pokračuje?
„V čom? Čižnár v podstate napadol len výšku odškodnenia.“
Tiež sa na súde bránil, že to v dohľadovom spise je. Prečo by sa bránil klamstvom?
„Počkajme si na rozhodnutie dovolacieho senátu.“
Ale Čižnár teda kryje klamstvo?
„Predložil pán Čižnár do súdneho spisu na Najvyššom súde ten dohľadový spis a kazetu s nahrávkou, resp. spis s originálnym prepisom odpočúvania? Počkajme si na rozhodnutie. Ja som podal aj trestné oznámenia. Pán Čižnár vie, čo robiť, keď si jeho podriadený neplnil povinnosti a keď vynášal veci, ktoré neboli pravdivé.“
Predstava, že Lipšic, Trnka a Čižnár sa spriahnu, je pomerne zvláštna.
„Ja sa o Čižnárovi nevyjadrujem. Ale vyzvite ho podľa infozákona, nech vám predloží dohľadový spis, kazetu, originál odpočúvania. Veď ste púšťali kazety Lexu a Hudeka alebo Dzurindu a Ďurkovského. Tak pustite na Harabina nahrávku.“
Vy ste tiež nepočuli žiadnu nahrávku Gorily a hovoríte o Žitňanskej, že je gorila. Ani vy sa nedržíte toho, že iba nahrávka je dôkaz.
„Keby som bol v pozícii sudcu, určite by som žiadal nahrávku ako dôkaz. Ale vo vzťahu ku Gorile som si podobne ako to obrovské množstvo rozhorčených občanov vytvoril osobný názor na základe dostupných informácií, ktoré verejnosti prinášate vy novinári. A myslím, že v tomto konkrétnom prípade tie informácie posudzujeme rovnako – vy i ja. Či nie? Harabin nikdy nezaútočí na nikoho. Bral som to ako folklór. Ako taký pingpong medzi nami.“
Takže to robíte zo žartu.
„Ale iba ak niekto zaútočí na mňa alebo na nezávislosť justície.“
A Gorile teda veríte?
„Mňa to ako sudcu nezaujíma. Ja som to len pripomenul politikom ako folklór, ktorý medzi nimi panuje.“
Aj keď ste na Lipšica kričali, že je hajzel a pôjde do basy, bol to len taký pingpong?
„Pokiaľ ide o pána Lipšica, ja som zdokumentoval na ministerstve veci, na podklade ktorých dozorujúci prokurátor vypracoval návrh na podanie obžaloby za spreneveru za anketu.“
A nikto nebol odsúdený.
„Teraz vám poviem jednu vec, keď ste sa ma pýtali na motivácie. Pán Trnka ten návrh ako generálny prokurátor zniesol zo sveta a ten prokurátor musel odísť. Už veríte týmto hrám? Keď niekto si zoberie peniaze zo štátnej inštitúcie, je to sprenevera. A pán Trnka to zniesol zo sveta, môže ísť po tom o právny štát.“
Je zrejmé, že podľa vás by mal Trnka sedieť.
„Ja som podal aj trestné oznámenie. Aj vo vzťahu k Lipšicovi. On si zobral od štátu 2,4 milióna korún. A preto som mu toto v parlamente povedal. Pretože keď viem, čo urobil a som sudca a ak má existovať právny štát, tak by tieto procesy mali nasledovať.“
Pri vašom odchode z čela Súdnej rady ste previedli jedenástich pracovníkov rady na Najvyšší súd. Nebola to pomsta?
„Previedol som jedenásť ľudí zo Súdnej rady, ktorá ústavne neexistuje a nič by tam nerobili.“
Akože neexistuje? Veď sa normálne stretáva.
„Kompletne ústavným spôsobom konštituovaná nie je. Musí mať osemnásť členov.“
Ale to nikto nekonštatoval. Je to len vaše tvrdenie.
„To konštatuje ústava. Vy ste ochotný prijať takú filozofiu, že jedenásť zamestnancov Súdnej rady, ktorá nemôže vykonávať žiadnu činnosť, má pol roka nerobiť nič a brať plat? Vy ako daňový poplatník by ste s tým súhlasili? Na Najvyššom súde pracujú každý deň, tam by nerobili nič, lebo Súdna rada ústavne neexistuje.“
Ale stretáva sa a koná. Okrem vášho vyhlásenia nikto nepovedal, že neexistuje.
„Ako koná? Keď koná, tak koná neústavne.“
Vy ste ten, kto má povedať, že koná neústavne?
„Ja som bol predseda Najvyššieho súdu a urobil som to v pozícii štatutára po súhlase ministra financií, lebo to rozpočtové opatrenie by som bez neho nemohol urobiť. Ako ústavný činiteľ som bol povinný toto urobiť. To bola moja povinnosť. Nemohol som si zobrať na triko, že by boli tam a nič nerobili, taký luxus si nemôže ani Rockefeller dovoliť, nieto ešte Slovenská republika.“
Keď ste boli ministrom a váš syn využíval referentské vozidlo ministerstva na jazdu do Trnavy do školy a vaša manželka sa aj počas vašej zahraničnej pracovnej cesty vozila na limuzíne, vás peniaze daňových poplatníkov netrápili?
„Keď som začal boj s úžerníkmi, tak sa spustila mediálna kampaň. Ani jeden kilometer môjho služobného vozidla nebol použitý na súkromné účely. Ani jeden. To je všetko výplod médií. Keď som išiel z roboty a zobral som po ceste deti do školy, to bola moja otcovská povinnosť. Nikdy môj syn nebol služobným vozidlom v Trnave, to je klamstvo. Keby sa aj vozil, tak vozidlo ústavného činiteľa je zo zákona pre celú rodinu, tak ako napríklad služobný telefón. Predseda Najvyššieho súdu aj minister spravodlivosti majú nárok na služobný telefón a služobné auto. Služobné auto môže využívať aj celá jeho rodina. Ten zákon som nevymyslel ja.“
Čiže fotografie vášho syna šoférujúceho referentské auto sú nepravdivé?
„Ukážte mi jednu fotografiu, ako išiel služobným autom do Trnavy. Keď mi ju ukážete, tak sa ospravedlním.“
Kto bol podľa vás doteraz najlepším ministrom spravodlivosti?
„Profesorka Tóthová. Za jej éry sa podarilo prijať zákony týkajúce sa finančnej nezávislosti súdnictva vrátane valorizácie a rozumela justícii.“
A najlepší predseda Najvyššieho súdu?
„Profesor Plank bol autorita. Aj keď treba povedať, že bol veľmi dobrý v rovine teoretickej, ale mohlo sa v tomto období dosiahnuť viac z pohľadu nezávislosti súdnej moci. Keby bol do toho išiel, tak mohol presadiť prechod všetkých kompetencií z ministerstva na súdnu moc a doteraz by bol pokoj v justícii.“

Komentáre sú uzavreté.