Štefan Harabin

Aj keď toto ctené zhromaždenie jeho zložením ponúka diskusiu na podstatne širší okruh tém, ako je uvedený v pozvánke, napr. ústavnoprávna ochrana sudcov, práva, povinnosti a disciplinárna zodpovednosť orgánov ochrany a aplikácie práva, budem sa zaoberať len aktuálnymi otázkami trestného práva hmotného a procesného.

Ešte predtým však mi dovoľte poďakovať sa za pozvanie a poskytnutie priestoru na krátke vystúpenie.

Pociťujem potrebu hneď v úvode zdôrazniť odporúčanie, aby slovenská právna a justičná politika jasne vyslovila, aké sú predstavy o ďalšom smerovaní a ponúkla strednodobú aj dlhodobú víziu smerovania právnej politiky z hľadiska legislatívy a nadväzne tiež aplikačnej praxe, ale aj technického, materiálneho a personálneho zabezpečenia jej plnenia.

V reakcii na mnohé vyjadrenia politikov a komentáre, či mediálne informácie si často kladiem otázku: – platí, alebo sme už rezignovali na zásadu sekundárnej, resp. pomocnej úlohy trestného práva pri riešení celospoločenských problémov? Mám totiž dojem, že sa celospoločensky presadzuje téza o akejsi všemocnosti trestného práva.

Podľahnúť takýmto náladám a názorom, teda odmietnuť zásadu ponímania trestného práva ako prostriedku ultima ratio, povedie do tunela bez východu. Zároveň si uvedomujem, že kritické hlasy o vymožiteľnosti práva, vrátane kvality súdneho konania a rozhodovania – do čoho neodmysliteľne patrí aj rýchlosť konania v zmysle bezprieťahovosti konania – sú často opodstatnené.

Vítam preto snahy o skvalitnenie vybavovania agendy trestných činov proti majetku, najmä rôznych foriem podvodu (§ 221 až § 228 Tr. zák.), vrátane neoprávneného obohatenia, úžery (§ 235 Tr. zák.) a tiež daňových trestných činov, teda skrátenia dane a poistného (§ 276 Tr. zák.), neodvedenia dane a poistného          (§ 277 Tr. zák.), či nezaplatenia dane (§ 278 Tr. zák.), či trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti (§ 233 Tr. zák.).

Najvyšší súd – môžem povedať – už v dávnej minulosti – signalizoval potrebu zamerania sa na ich riešenie vytvorením špeciálnych tímov, ale nie formou špeciálneho súdu, ale formou vytvorenia predovšetkým vyšetrovacích skupín zameraných na túto agendu, zložených aj z odborníkov z úseku peňažníctva, bankovníctva, účtovníctva a daňovníctva. Lebo ak sa prípad nezachytí už v počiatočných štádiách vyšetrovania, ak sa hneď nezistia a neobjasnia podstatné skutočnosti nevyhnutné pre súdne konanie a rozhodnutie, nepodložia sa potrebnými dôkaznými prostriedkami, nemôže byť podaná kvalitná a nespochybniteľná obžaloba. A k čomu to vedie – vieme to všetci veľmi dobre. K opakovanému odročovaniu hlavného pojednávania, naťahovaniu času nie o mesiace – ale o roky, spochybňovaniu obžaloby a u páchateľov k sebapresvedčovaniu o nevine do tej miery, že tomu aj uveria …

A pokiaľ ide o súd? Ten je kritizovaný najmä za prieťahy v konaní dokonca aj tými, ktorí prieťahy vyvolávajú, k odvolávaniu sa proti rozsudku, k odvolaciemu, prípadne až dovolávaciemu konaniu – čo pochopiteľne vedie k ďalším prieťahom a k oprávnenej nespokojnosti najmä poškodených.

Pri posilňovaní kontradiktórnosti súdneho konania, čo samo osebe zvýrazňuje ťarchu dôkazného bremena na pleciach prokurátora, je kvalitné vyšetrenie veci a opretie obžaloby o výsledky zodpovedajúce dôkazy, nevyhnutnosťou. Inak pre neunesenie dôkazného bremena prokurátorom budú pribúdať oslobodzujúce rozsudky.

Nerobím si ilúzie, že toto všetko sa nejakým opatrením, či už legislatívnym alebo na úseku justičnej správy, vyrieši z „večera do rána“. Ale je rozhodne krokom správnym smerom vytváranie špecializácie na riešenie uvedených trestných činov. Z praxe môžem potvrdiť, že je to najťažšia, najrozsiahlejšia a najzložitejšia agenda.

V súčasnom zložitom a pretechnizovanom svete sa špecializácia žiada aj pre iné úseky. Aspoň tak, ako to v minulosti fungovalo, keď bol senát (sudca) špecializovaný na trestnú činnosť mladistvých, trestné činy spáchané v doprave, aj na násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Pochopiteľne, že to neznamenalo a nemôže znamenať, že „špecializovaný“ sudca či senát bude vybavovať len jeden druh trestnej agendy, t.j. ten na ktorý je špecializovaný. Znamená to ale, že tú agendu, na ktorú je špecializovaný, bude riešiť on. A hneď narážame na problém elektronického prideľovania vecí, v zmysle ktorého by museli byť na súde (aj na malom okresnom súde s dvomi – tromi trestnými sudcami) špecializovaní všetci prakticky na všetko.

Nie je to ale neriešiteľný problém. Chce to len zdravý rozum a vôľu situáciu riešiť. Nepochybujem o tom, že aj rozum, aj vôľa sa nájdu a tieto tendencie sa premietnu do budúcej právnej politiky, vrátane vzdelávania sudcov súdov všetkých stupňov a ich špecializácie.

Je asi najvyšší čas rozhodnúť sa, či pokračovať vo fetišizovaní elektronického prideľovania vecí do senátov, alebo pripraviť iný transparentný a funkčný spôsob prideľovania vecí, prípadne aj prerozdeľovania už pridelených vecí. V tejto spojitosti zvýrazňujem potrebu stabilizácie pozícií predsedov a podpredsedov súdov a primerane zvýšenie ich zodpovednosti za chod súdu, posilniť aj ich kompetencie.

Zvyšovanie kvality konania a rozhodovania je nevyhnutná úloha. Treba preto pouvažovať nad novým systémom cieleného odborného doplnkového vzdelávania sudcov (a zrejme aj prokurátorov), spojeného so záverečnými pohovormi, ako predpokladu kariérneho rastu. Uvažujem nad tým preto, lebo výsledky súčasného systému vzdelávania nepociťujem v náraste kvality súdneho konania a rozhodovania. V odbornom ďalšom vzdelávaní pritom musí ísť predovšetkým o kvalitu zameranú na celospoločensky aktuálne potreby. Nie o kvantitu rôznych vzdelávacích podujatí a programov.

Požiadavka kvalitnej teoretickej, širokospektrálnej prípravy právnika je opodstatnená a je predpokladom výkonu právnického povolania. Samo osebe však nestačí na oblečenie talára. To vyžaduje kvalitnú prípravu na výkon funkcie sudcu osvojením si každodenných sudcovských aktivít pod vedením najskúsenejších sudcov, vykazujúcich špičkovú úroveň konania, rozhodovania a správania sa. Tomu slúžila dlhoročne osvedčená príprava právnych resp. justičných čakateľov.

Ak odmyslím politické dôvody, ktoré viedli k zrušeniu tejto formy prípravy na sudcovské povolanie, neviem pochopiť, prečo sa to stalo. Asi nemusím zdôrazňovať, že sudcovské povolanie je náročné a že si vyžaduje všestranne pripravených odborníkov s vysokým morálnym kreditom. A ako inak, než sústavnou a cielenou prípravou, resp. výchovou chceme takýchto sudcov získať? Alebo vyhovuje taká situácia v justícii aká je? A len sa „naoko“ deklarujú snahy zmeniť stav? Lebo ak to myslíme vážne – a chcem veriť, že áno – tak prvým a nevyhnutným krokom musí byť – návrat k príprave justičných čakateľov.

Dovtedy, kým sa tento prístup patrične neprejaví v kvalite práce orgánov činných v trestnom konaní a súdov, nezostáva nič iné, ako náležite využívať inštitút odborného konzultanta v náročných prípadoch (§ 151 Tr. por.). Myslím, že na tomto úseku, najmä pokiaľ sa týka súdov, máme značné rezervy.

Kvalita konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov je priamo úmerná kompetentnosti policajta – prokurátora a sudcu, kvality a stability legislatívnej úpravy ich aktivít, aj aplikovaného hmotného práva. Je preto najvyšší čas na dovŕšenie legislatívneho procesu súvisiaceho s pripravovanou poslednou novelou trestných kódexov, do ktorej boli výrazne zapojené súdy všetkých stupňov, a potom, po ich uvedení do praxe, veľmi silne zvážiť ďalšie novelizačné zásady do týchto základných trestných zákonov ale aj do rozhodovacej pôsobnosti ústavného súdu v smere zjednocovania a zabráneniu prekvapivých a neočakávaných rozhodnutí v tej istej skutkovej právnej veci.

Legislatívny proces je však náročný nielen na kvalitu, ale aj na čas. Operatívne preto zvažujeme vytvorenie a zakotvenie do Rozvrhu práce NS SR tzv. zmiešané senáty zložené podľa charakteru prerokovávaného prípadu. Napr. na trestnom úseku by senát v prípade riešenia problematiky podvodného úpadku (§ 228 Tr. zák.), kapitálového podvodu (§ 224 Tr. zák.) alebo úverového podvodu (§ 222           Tr. zák.) a pod. – bol zložený z dvoch sudcov trestnoprávneho kolégia a jedného sudcu z obchodnoprávneho kolégia. Podobne by boli začlenení sudcovia zo správneho kolégia a naopak, podľa potreby by sudca z trestnoprávneho kolégia bol začlenený do senátu obchodnoprávneho alebo správneho kolégia.

V súčasnosti žiadny z riadiacich orgánov na úseku justície, ale ani orgán štátnej správy súdov, nemá ucelený celoslovenský pohľad na rozhodovanie súdov v konkrétnych okruhoch aplikačnej praxe, napr. posudzovanie trestných činov daňových, proti rodine a mládeži, trestných činov podvodu, korupcie, ale ani o rozhodovaní súdov o väzbe, o náhrade škody už v trestnom konaní (tzv. adhézne konanie), o ukladaní trestov najmä z hľadiska využívania rozpätia zákonných sadzieb a pod.

Výkladová a zjednocovacia činnosť Najvyššieho súdu môže pokrývať a pokrýva prostredníctvom stanovísk NS SR a publikovaných judikátov len veľmi malú časť a úzky okruh problémov súdnej aplikačnej praxe. Treba nájsť mechanizmus na vyriešenie aj tejto situácie. Napr. návrat k bývalým prieskumom právoplatne rozhodnutých vecí a k zovšeobecňovaniu získaných poznatkov pre potreby orgánov ochrany práva a spravodlivosti, resp. zaviesť formu právne záväzných precedensov – minimálne stanovísk kolégií. Vyžiada si to však najprv legislatívnu úpravu.

Aktuálne sa objavujú tendencie kriminalizácie jednak zavádzaním nových skutkových podstát trestných činov (napr. trestný postih rodičov za absenciu ich detí v škole) a jednak trestný postih vzdialenejšieho štádia trestnej aktivity, konkrétne prípravy na trestný čin.

Uvedomujem si, že tieto snahy sú iniciované poznatkami praxe z každodenného života. Preto ich nemožno odmietnuť mávnutím ruky s tým, že znovu neúmerne zaťažia už tak preťažené súdy, prokurátorov či políciu. Rozhodne ale vyžadujú dôslednú analýzu situácie a dôkladnú prípravu reagovania na tieto námety legislatívou, aj pomocou širšej odbornej diskusie na naznačené témy.

Považujem za nevhodné plošné rozširovanie trestnoprávnej zodpovednosti napr. za daňové nedoplatky – samozrejme, pokiaľ nedošlo k naplneniu zákonných znakov trestného činu. V tejto súvislosti je však vhodné uvažovať nad legislatívnou úpravou zodpovednosti štatutárov, prípadne iných osôb vlastným majetkom za nedoplatky, najmä za jeho navyšovanie v čase, keď úpadok firmy už bol zjavný.

Úprava predsúdneho konania, najmä v časti postupu pred začatím trestného stíhania a začatia prípravného konania, ale aj vznesenia obvinenia je nesporne zložitá a náročná. Nakoniec svedčia o tom aj legislatívne úpravy týchto otázok v minulosti.

Súčasná slovenská úprava je poznačená najmä skutočnosťou, že už v štádiu predsúdneho konania umožňuje meritórne uzavreté veci orgánom polície a prokurátorovi aj v situácii, keď nazhromaždené dôkazné prostriedky umožňujú rôzny záver – podľa toho, ktorej skupine dôkazov policajt a prokurátor „uveria“, napriek tomu, že je možný aj iný záver – to zdôrazňujem. Nechcem teraz rozoberať, resp. argumentovať konkrétnym prípadom (dr. Renata Papšová). Snažím sa upriamiť pozornosť aj týmto smerom, lebo sme svedkami vzmáhajúcej sa argumentácie touto skutočnosťou v prospech zavedenia „súkromnej žaloby“.

Je tu ešte jeden činiteľ, ktorý významnou mierou ovplyvňuje bezprieťahovosť konania a rozhodovania všeobecných súdov.

Je to nekonzistentné a necitlivé rozhodovanie Ústavného súdu SR. Mám na zreteli niektoré jeho rozhodnutia o väzbe, prieťahoch v konaní (často v situácii, keď rozhodnú o prieťahu v súdnom konaní, pričom už aj ústavný súd je „v prieťahu“, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie prijímané s malým pochopením)… Mám ale na zreteli predovšetkým jeho nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý sa týka nesúladu časti ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 Ústavy SR. Nie preto, že k takémuto (podľa mňa – správnemu) záveru došli, ale preto, že nezvážili široký dosah tohto rozhodnutia na všeobecné súdy a ich trestnoprávnu agendu. Najmä pokiaľ sa týka obnovy konania v dotknutých veciach a tiež na rozhodnutia podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného pred zákonom č. 300/2005 Z.z., ktorý taktiež obsahoval identickú vetu, ktorú ústavný súd vyhlásil za protiústavnú. Súdy sa síce vo vybavovaní tejto agendy pohli po prijatí stanoviska NS SR č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ale mnohé prípady, týkajúce sa hlavne druhej súvisiacej problematiky, „spočívajú“. Súdy čakajú na ujednotenie súdnej praxe ďalším stanoviskom NS SR o dopade citovaného rozhodnutia ústavného súdu na obnovu konania vo veciach, v ktorých bol uložený   (a doposiaľ nebol vykonaný) trest odňatia slobody vymeraný podľa § 35 ods. 2           Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Uznáte, že takáto rozhodovacia prax niektorých senátov ústavného súdu nie že neprispieva k odbúravaniu prieťahov v súdnom konaní a k lepšej vymoženosti práva, ale naopak – je príčinou prieťahov v konaní všeobecných súdov a nestability právneho prostredia.

Komentáre sú uzavreté.