Štefan Harabin

(apríl 2013, Dimenzie, s.20 – 22, Štefan Harabin)

  Slovensko sa stalo rajom pre podozrivých z terorizmu, len občania o tom nevedia. Existuje celý rad rozhodnutí, za ktorými cítiť výrazný zápach politickej alebo dokonca finančno­lobistickej korupcie.

   Ústavný súd Slovenskej republiky, namiesto gratulácií a uznania pri oslavách okrúhleho 20. vý­ročia svojho vzniku, musí če­liť veľmi tvrdej kritike. Treba otvorene povedať, že žiaľ veľ­mi často oprávnenej. Kritika by však mala smerovať viac do radov politikov ako do tej­to inštitúcie, pretože práve politici nedokázali dostatoč­ne sformovať jeden zo základ­ných pilierov právneho štátu. Jednoducho tak ako sa vyvíja­jú právne vzťahy v spoločnos­ti, na dynamicky vývoj dejín musí dokázať včas zareagovať aj justičný systém vrátane ústavného súdu.

  Ústavní sudcovia doteraz vyba­vili viac ako 51-tisíc podaní od občanov, rozhodli vo viacerých mimoriadne významných dôležitých ústavných prípadoch s dosahom na náš každodenný život. Za to im patrí úcta a poďakovanie. Žiaľ, nie vždy sa o prípadoch roz­hodovalo rýchlo podľa poradia. Napríklad najdlhšia kauza tzv. interrupcií – umelom prerušení te­hotenstva čakala na rozhodnutie šesť rokov. Je preto dôležité polo­žiť si otázku, čo sa vlastne stalo, že ústavný súd kopíruje vnútro­politické súboje? Profesijná ko­legialita, konfrontácia právnych názorov, úcta a rešpekt k ústave a právu ustúpili nevraživosti, ne­návisti a politickým šarvátkam.

Vytratil sa význam právnej stability

  Odpoveď treba hľadať v odve­kej túžbe politikov ovládnuť súd­nu moc. Pokiaľ sa 1 500 sudcov dá veľmi ťažko čo i len teoretic­ky ovládať, aby sa podriadili prí­kazom a zbožným prianiam po­litikov, z ktorých mnohí sú iba marketingovým produktom sil­ných lobistických skupín, nadná­rodných korporácií a domácich finančníkov, trinásť sudcov ústav­ného súdu sa teoreticky môže ovládnuť oveľa jednoduchšie.

   Práve úsilie mať pod absolút­nou kontrolou súdnictvo prinies­la ústavnému súdu počas 20 ro­kov také právomoci, že sa stal reálne štvrtým – najvyšším stup­ňom v rámci všeobecných sú­dov, hoci podľa základného zá­kona štátu vôbec nepatrí do tejto sústavy. Môže však rušiť ich roz­hodnutia. Konkrétne verdikty nie­ktorých členov ústavného súdu vyvolávajú logické a právne otáz­niky nielen v odborných kruhoch, ale už aj medzi občanmi. Existu­je celý rad rozhodnutí, za ktorý­mi cítiť výrazný zápach politickej alebo dokonca finančno-lobistic­kej korupcie. Takéto rozhodnutia nemôžu byť predmetom ani len právnej kritiky, respektíve pole­miky, pretože z nich nevyplýva­jú žiadne ústavnoprávne závery. Úplne sa vytratil význam právnej stability a istoty, predvídateľnosti a vymožiteľnosti práva pre obča­na a právnické osoby.

   Darmo ste v súdnom spore úspešný na okresnom, následne odvolacom krajskom súde, alebo dokonca dovolacom najvyššom súde, ak všetko neústavne jed­ným rozhodnutím zruší ústavný súd. Po verdikte ústavného súdu sa právna istota účastníka stráca s „rýchlosťou blesku“, hoci kona­nie na všeobecných súdoch môže trvať aj desať rokov. Slovensko je oprávnene na chvoste vymožiteľ­nosti práva, pretože odvolací ale­bo dovolací verdikt Najvyššieho súdu SR je právnou zárukou pre účastníkov konania iba do ozná­menia verdiktu trojice ústavných sudcov.

    Ako príklad kontroverzného roz­hodnutia ústavného súdu uve­diem prípad Alžírčana, ktorého považovali naši spojenci z NATO za člena teroristickej skupiny. Ústavný súd SR zakázal jeho vy­danie, pretože mu hrozilo muče­nie, alebo trest smrti. Tieto oba­vy sa v praxi síce nenaplnili, ale vznikol nebezpečný ústavný ver­dikt pre bezpečnosť Slovenska a s tým súvisiace finančné zaťa­ženie. Slovensko sa stalo rajom pre podozrivých z terorizmu, len občania o tom nevedia. Sloven­sko nemohlo podozrivého vydať a jeho pobyt bol pritom reálnou hrozbou pre celú Európsku úniu. V inom prípade senát ústavného súdu priznal vrahovi nemajetko­vú ujmu vo výške polročného pla­tu učiteľa, hoci najvyšší súd roz­hodol vo veci v zákonnej lehote a dokonca v predstihu.

Čo je potrebné zmeniť?

    Na základe príkladov z praxe je potrebné urobiť reformu ústavné­ho súdu. Plne súhlasím s názorom súčasnej predsedníčky ústavné­ho súdu Ivetty Macejkovej, ktorá sa dožaduje zúženia jeho kompe­tencií a navýšenia počtu sudcov. Minimálne je potrebné zrušiť po­stavenie ústavného súdu ako štvrtého stupňa. Musíme sa prís­ne držať judikatúry a právomocí rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP). To musí byť prvý krok, druhým je potreba stransparentniť discipli-nárne a tresné konanie vedené voči ústavným sudcom.

„Niektorí sudcovia ústavného súdu sú nad zákonom a rozhodujú svojvoľne:‘

   Prípady dopravných nehôd, kde sú podozrivými práve sudcovia ústavného súdu, nesporne dokumentujú, že niektorí sudcovia ústavného súdu sú nad zákonom a rozhodu­jú nie že neústavne, ale doslova a do písmena svojvoľne. Uvediem príklad Ladislava Orosza a neho­du, pri ktorej sa ešte v roku 2008 vážne zranil človek a podozrivým bol sudca Lajos Mészáros. Nikto sa z nich nemusel zatiaľ discipli­nárne ani trestnoprávne zodpove­dať, napriek podozreniam. Všetci sudcovia všeobecných súdov sú pritom disciplinárne postihnuteľní a môže byť vedené proti nim trest­né stíhanie po súhlase ústavného súdu. Treba zvoliť taký ústavný mechanizmus, aby ústavní sudcova nerozhodovali o svojich kolegoch z pléna, ale zároveň neboli vystavení teoretickému šikanovaniu zo strany polície, alebo proku­ratúry, ktoré sa môžu dostať pod vplyv ambicióznych politikov, kto­rí sa v politickom boji neštítia zne­užívať nástroje trestného práva.

Pomôcť môže aj súdna rada

   Dôležitým bodom je samotný výber, voľba ústavných sudcov a rozhodovanie o námietkach účastníkov. Je otázne, či krité­riá, ktoré sa kladú na kandidáta ústavného sudcu, nie sú mierne povedané iba politické. V EÚ nie je normálne, aby talár ústavného sudcu obliekol právoplatne od­súdený právnik za úmyselné ne­platenie daní. Toto bol skutočný dôvod, prečo som sa nezúčastnil slávnostných osláv ústavného sú­du, hoci si väčšinu ústavných sud­cov vysoko vážim. Pre právnické profesie platí tzv. nulová toleran­cia. Nemohol by sa stať sudcom, advokátom, notárom, exekútorom či policajtom, ale sudcom ústavné­ho súdu, stojaceho na vrchole jus­tičnej pyramídy, sa dnes stať môže. Pre právnika, ktorý pracoval ako politruk v bývalom Zväze pre spoluprácu s armádou (Zväzarm) a poskytoval rady v podnikoch a na družstvách, je síce pekné, aby „na politicky bohatú“ kariéru skončil na ústavnom súde, ale ur­čite to nie je dobré pre štát a práv­ny systém vychádzajúci z ústavy. Rovnako sa dá vymyslieť aj iná politická trafika pre dosluhujú­cich poslancov, keďže hlava štátu má veľmi malú možnosť výberu. Zvlášť, ak je tu tlak a obava zo znefunkčnenia ústavného súdu.

   Asi najvhodnejšie by bolo, ak by kandidátov na post ústavných sudcov, ale napríklad aj na funk­ciu generálneho prokurátora, vo­lila súdna rada, prípadne pro­kurátorská rada a následne ich predložila prezidentovi republi­ky. V súdnej rade doteraz pri žiad­nom hlasovaní, ani len v polohe podozrenia, nebola zaznamenaná korupcia. Pokiaľ súdna rada mô­že vyberať sudcu do Štrasburgu, Luxemburgu a na najvyšší súd, prečo by nemala vyberať aj na ústavný súd? Súdna rada by urči­te nevybrala daňových podvodní­kov, politikov, prípadne právnikov s minimálnou praxou na družstve.

Nové mechanizmy

   Ústavný súd by mal byť domé­nou a fórom pre profesorov práva a sudcov, prípadne prokurátorov, advokátov s viac ako 30-ročnou praxou. Mal by zostať však zatvo­rený pre politikov a „služobníč­kov“ politických strán. Jeho roz­hodovanie nesmie mať príchuť pozadia svojich politických priate­ľov z minulosti. Musí vždy stáť vý­lučne na ľudských právach a ústave. Rovnako v prípade námietok voči ústavným sudcom by stálo za úvahu zaviesť mechanizmus, ktorý by napríklad umožnil prezi­dentovi dočasne povolať napríklad bývalých ústavných sudcov, z kto­rých by sa vylosoval námietkový, alebo riadny senát. Takisto by sme mohli viac využívať bývalých sudcov aj vo výnimočných prípadoch, napríklad v súčasnosti pri lavíne exekúcií, aby sme nemuseli za dlhé súdne konania platiť ESĽP. Prípadne sa zaoberať myšlienkou inštitútu náhradných sudcov, ako je to v Európskom súde pre ľud­ské práva. Ide o neplatenú funk­ciu. O námietkach voči ústavným sudcom by mohol rozhodovať na­príklad aj najvyšší súd. Je veľmi veľa právnych možností, ktoré sa dajú prevziať z demokratických a právnych štátov. Všetky tieto zmeny musia mať jedno spoločné ­musia byť výsledkom širokej, v pr­vom rade odbornej diskusie, a nie šité niekomu na mieru. História 20 rokov existencie ústavného súdu je, žiaľ, jasným príkladom toho, že ústavný súd sa nestal pilierom pre stabilizáciu právneho poriad­ku, právnej istoty, predvídateľnos­ti a vymožiteľnosti práva.

Komentáre sú uzavreté.