Štefan Harabin

Mnohí právni a politickí obhajcovia absolútnej slobody slova končia tam, kde začína ich osoba. Napríklad trestné oznámenie Daniela Lipšica za výroky na hovorcu. Pokiaľ sa však hania obete holokaustu, hanebne označujú ich politickí a názoroví protivníci, útočí sa na iné,  než ich rodiny, je to podľa nich v poriadku. Ja si však myslím, že v slušnej spoločnosti založenej na práve a spravodlivosti je možné povedať, že hanobenie holokaustu a krivé obvinenia sú nesprávne a je ich možno v civilnom i trestnom procese postihnúť.

V predmetnej kauze ma denník Plus 1 deň označil „za ochrancu vrahov“, pretože som ako minister spravodlivosti poukázal na nespravodlivé ukladanie trestov za mierne delikty, pretože náš Trestný zákon je mimoriadne prísny aj pre prvopáchateľov, ktorí sa dopustili menej závažných trestných činov. Ako sudca som v tom čase patril medzi skupiny sudcov s najviac výnimočných trestov doživotia pre vrahov. Predmetná úprava v žiadnom prípade neriešila miernejšie tresty pre vrahov, výpalníkov a mafiánov. A však niektorí novinári dlhodobo robia nekritické PR Danielovi Lipšicopvi bez toho, či jeho návrhy sú prospešné občanom tohto štátu, nedokážu podrobiť jeho návrhy žiadnej odbornej analýze. Napríklad príliš prísna asperačná zásada z dielne Daniela Lipšica, ktorú v podstatnej časti Ústavný súd označil za neústavnú, neumožňuje súdu dostatočne zvážiť všetky poľahčujúce okolnosti páchateľa, ako napríklad to, že pred predmetným skutkom nebol nikdy trestaný, je napríklad nízky alebo naopak vysoký vek. Prísne tresty za mierne delikty nie sú vôbec prevenciou, ani výsledkom zníženia kriminality, to vie každý odborník zaoberajúci sa touto oblasťou. Základom zníženia kriminality je prevencia a práca polície, ktorá sa v tejto oblasti zlepšila.

Po Lipšicových trestných novelách sme svedkami nespravodlivých prísnych trestov a naopak tam kde by tresty mohli byť prísnejšie nie sú.  .

V danej veci s denníkom Plus 1 deň rozhodoval na ústavnom súde senát, ktorého sudcovia sú zjavne zaujatí voči mojej osobe, čo potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva v inej veci, preto som ani nič iné neočakával. Je to ďalšia hanba  pre Slovensko, ale zároveň aj odborná vizitka týchto sudcov. Verejne sa ich preto pýtam, či za Slovenskú republiku uhradia škodu po rozhodnutí Štrasburského súdu, alebo to nechajú zaplatiť radových daňových poplatníkov. Môžu takíto sudcovia ústavne pôsobiť na ústavnom súde, keď základom ich sudcovskej činnosti je osobná nenávisť? Nejde o zneužívanie právomoci verejného činiteľa?

Neviem ako by sa týmto sudcom páčilo, ak by si prečítali, že oni chránia vrahov. Ja rešpektujem právo na kritiku, aj právo na názor, ale krivé obvinenie, bez dôkazov znamená, že budeme sa tu môcť krivo osočovať.

Komentáre sú uzavreté.